Izaiáš 55, 1 - 2
Ó všetci smädní, podte k
vode! Podte i vy, ktorí
nemáte peniaze! Kupujte
obilie, jedzte;
poďte, kupujte bez peňazí, bez platenia víno a mlieko!
Prečo dávate peniaz za to,
čo nie je
chlebom,
a svoj zárobok za to, čo nesýti?
Čujte ma pozorne a jedzte dobré
a v hojnosti sa bude kochať vaša duša!.
Prečítali sme biblickú stať z knihy Izaiáš. Ústami proroka pozýva Hospodin I'ud z vyhnanstva do novej budúcnosti. Tento prorocký hlas bol potrebný. Bolo to v čase, keď tolkí upadli do rezignácie, keď iní videli celý zmysel bytia v zhŕňaní peňazí, keď sa mnohí hnali za bezcennými hodnotami a ignorovali to skutočne velké, keď namiesto lásky vládlo bezohl'adné sebectvo, keď silní utláčali slabých, keď mnohí vyhnali Boha zo svojho srdca. Dvetisícpäťsto rokov nás delí od čias, keď tieto slová zazneli. Je naša doba iná? Spýtajme sa básnika Milana Rúfusa. Básnickým prorockým okom vidí lepšie ako ostatní, vidí, do čoho sa rúti tento svet. Vidí a varuje. Jeremiášov nárek, ktorý prebásnil, vyjadruje aj jeho obavy. Vo svojom varovaní používa jasné, ostré slová.
Nie kvôli nim samým, ale kvôli veci, ako sám povedal: Nie som k vám hrubý, iba sa o vás bojím. Prorocký básnik Milan Rúfus nás pozýva. Jeho pozvanie sa dá vyjadriť podobnými slovami ako pozvanie prorokovo: Vy, smädní, poďte k vode. Podte, i ak nemáte peniaze. Kupujte zadarmo, bez platenia. Prečo dávate peniaze za bezcenné veci? Vezmite zadarmo to, čo uhasí opravdivý smäd, čo utíši opravdivý hlad. Má nám čo ponúknuť. Obrovské hodnoty vytvoril, nahonobil tento básnik. Nie iba pre seba, ale pre všetkých. Teraz pri odchode do večnosti nám ich zanecháva. Je dosť pre každého. Každý si môže vziať, kolko len chce a vládze. Čím viac, tým lepšie. Každý má tolko slnka, kolko si sám vezme. K čomu nás pozýva? Čo nám ponúka? Ťažko je v krátkej chvíli vybrať to najdôležitejšie, ved' všetko je dôležité. Kto by v jeho tvorbe našiel čo len jedno nefunkčné slovo? Aspoň na niečo však chceme upozorniť. O pokračovanie sa môže postarať každý sám. Majster Milan Rúfus nás učí vidieť. On na všetko pozerá optikou básnika. Rovnako ako maliar, básnik vidí viac ako my ostatní. Pre básnika sú čisté a prenikavé oči vel'mi dôležité. Sám o tom hovorí:
Básnik si oči čisté žiada,
hlboké ako jazerá.
Aby sa v nich a na nich zrkadlila
obloha, človek, rastlina a rieka.
i rmut i kal i nádhera
Všetko, čo videl, počul, čítal, skúsil, o čom sa dozvedel, čo z detstva a mladosti priniesli spomienky, čo prorocky predvídal do budúcnosti, na všetko pozeral takými očami. Z jeho básní o rodnom kraji tam v Liptove pod Poludnicou vidno, že aj z najvšednejších vecí vedel urobiť sviatok. Na všetko sa vedel zahl'adieť osobitne, všetko sa stávalo zárodkom novej básne. Ale všetky veci videl aj ako celok, celok jestvoty, celok bytia. Bytie - kúzelné slovo, ktoré ho nikdy neprestalo fascinovať. Bytie je záhada, veď všetko čo je, mohlo by aj nebyť. A tak: prečo je? Prečo nevládne ničota, prázdnota, absolútne nič? Koho sa raz zmocnia tieto otázky, ten sa ich nezbaví. Tieto otázky doliehajú na neho vždy s novou silou. Poháňaný nimi, vždy v jasnejších kontúrach vyjadruje svoju vieru v Stvoritel'a. Cesta k tomu nie je jednoduchá, má svoje dejiny. V mnohých prípadoch je síce všetko jasné. Keď vidí na jar fialky, vychádza mu zo srdca spontánny údiv: Čo Ty len, Bože, všetko vieš. - Podobný údiv vzbudzujú tisícky iných vecí. Ale kolko je iných ťažkých a vel'mi ťažkých javov! Keď ich človek vidí a cíti na sebe, adresuje Bohu jóbovské otázky: "Prečo?" "Prečo, Pane?" Básnik ich vyslovuje úctivo a predsa vel'mi jasne. Prečo tol'ko kríža, tol'ko utrpenia, biedy? Prečo trpia I'udia, prečo včielky, kvety?Odpoveď neprichádza a treba nám len čakať. Boh skrýva pred nami plné poznanie seba - On, múdry, vie, prečo, a vie, dokedy. No podáva nám ruku z láskavého tajomna svojho bytia. Bez viery v Boha sa nemôžeme obísť. Nadpis jednej básne, Credo ergo sum - Verím, teda som hovorí jasnou rečou. Chápeme ju nie v descartesovskom, ale v tomto zmysle: Keď verím v Boha, som - som v plnom zmysle slova, inak mi niečo chýba, niečo podstatné. Z vel'mi mnohých básní vyplýva celkom jasne, ako vážne rátal Milan Rúfus s Bohom. Vidno to nielen v modlitbách a modlitbičkách - čo je prirodzené, ale aj v mnohých, mnohých ďalších básňach. Rúfusove myšlienky a výpovede o Bohu patria medzi vel'mi vzrušujúce slová. Raz si prečítať jeho básne z tohto hl'adiska - to by sme videli, čo Boh znamenal pre tohto človeka. Prosba emauských učeníkov: "Zostaň s nami, Pane, lebo sa zvečerieva" je témou básne" HI'adanie rodiča".Tam sú tie krásne slová modlitby, ktoré tu nemôžu chýbať:
Prázdno je, Bože, chýbaš nám.
Prázdny je priestor: Tu i Tam.
Jeho hrôza i veleba.
Prázdno je, Bože, bez Teba.
Pomysli, Bože, pomysli:
to nie Ty - my sme odišli.
Ale my predsa prideme
zo zeme k Tebe do zeme.
Buď teda, maj nás trochu rád.
Keby si nebol - pod i nad,
vo vnútri vecí, okolo -
všetko, čo je, by nebolo
My sme odišli. Vo velkej väčšine odmietli sme Toho, ktorý nám priniesol pokoj, Ježiša Nazaretského. Priniesol nám pokoj, ponúka nám pokoj, a predsa nieto okoja.
Prečo je to tak? - spytuje sa básnik:
Nemáme na pokoj?
Vyhýba sa nám, lebo nie
sme Ťa hodní, knieža
pokoja?"
Kríž, na ktorom zomrel, uctievajú mnohí. Ale tak často iba uctievajú. Inak sa žerú medzi sebou, premýšl'ajú, ako premôcť druhého, ako mu ublížiť. Menej je tých, ktorí uskutočňujú posolstvo Ukrižovaného.
Krotkí Ho milujú
a štítia sa Ho dravce
Za týmto smutným zistením je nevyslovená otázka: Kedy konečne začneme žiť podl'a posolstva toho čistého Ježiša Nazaretského? Biblickí proroci videli všetko jasne, jasnejšie ako druhí, a varovali pred následkami života bez Boha, života, v ktorom sa šliape po práve, spravodlivosti, láske, I'udskej dôstojnosti. - Básnik Milan Rúfus vidí vel'mi jasne to zlo, ktoré sa deje v dnešnom svete. Hovorí o ňom konkrétne, taxatívne ho vyratúva. Cíti hrôzu zo znetvorenia I'udskosti. Vidí ovocie zla a predvída veci omnoho horšie, než aké videli biblickí proroci, a varuje, lebo sa o nás bojí. Chce sa podeliť o všetko, čo vidí, pozná, predvída. Ale je smutný, že nachádza tak málo sluchu. básnikovi v treťom tisícročí hovorí:
Čím viac je potrebný, tým
zbytočnejší dobe.
Či I'udstvo za to, aké je, raz
bytím nezaplatí.
Nepočujú ho. Hluchí sú.
Zamýšl'a sa nielen nad tým, čo je okolo neho, zamýšl'a sa aj sám nad sebou. V mnohých svojich básňach. Spomedzi nich uveďme aspoň tieto vel'mi zrelé slová:
Ak tvoja plachá viera chce
Boha za pastiera,
buď tvarom z Jeho dielne.
Že dnes už husto sneží?
Si v službe. Skús to prežiť
Práve tým, že Jemu, dobrému Pastierovi, sa dá tvarovať, a že je v Jeho službe, stáva sa tento básnik v najplnšom zmysle sebou samým. V Jeho službe aj vtedy, keď už husto sneží, keďprichádza vysoký vek. Bol v Jeho službe do samého konca. Váš život v rodine je vašou posvätnou pôdou a my s rešpektom pred ňou zastávame. Ale to, čo je o tom v básňach napísané, si prečítame radi, veď sa z toho dá tolko naučiť.- Keď čítame Malý súkromný triptych - Môj časoslov - Dcérka - Magda, keď pozeráme a čítame Pamätníček, Zuzankin a ockov, a jeho modlitby za vás obe, ktoré ste mu boli a zostávate nekonečne drahými bytosťami, modlitby opravdivé, čisté, ako by sme mohli nevidieť a necítiť tie híbky lásky, harmónie ako aj híbky mysliacej múdrosti? - Báseň List Magde sa číta so zatajeným dychom. Tolko lásky a vďačnosti je v nej vyslovené! Vďačnosť za všetko, čo ste pre oboch, manžela a dcérku, znamenali a znamenáte. A prosba, aby vám Pán Boh i naďalej dával silu. - Keď k tomu pridáme Modlitbičky a modlitbičky Anjeličku, môj strážničku, sme v obdive a úcte hlboko dojatí nielen tými krásnymi textami, ale aj zázemím, z ktorého vyrástli. Pri tejto rozlúčke nám je všetkým ťažko. Osobitne vám, najbližším. Cítime s vami. Modlíme sa s vami. Ďakujeme Pánu Bohu za to, čím on, váš manžel a otec, náš vel'ký básnik bol, je a bude. Pozeráme za ním na jeho ceste do večnosti. V básni Dovetok hovorí o čase, ktorý si neprestajne púšťa lod'ky po prúde života - jedna udalosť prichádza za druhou. Stručnými slovami je v básni vyjadrené to, čo práve v tejto chvíli potrebujeme vedieť:
A posledná z tých lodičiek sa
zrazu staneprvou
Posledná udalosť tohto života sa zrazu mení na prvú udalosť nového života. Končí sa jeho pozemský život a on vstupuje do večnosti. Nie je to automatika, ale dar Toho, ktorý je pánom života. Toto, čo on, básnik, videl, treba vidieť aj nám. On prichádza do blízkosti Pána, ktorého hl'adal, v ktorého veril, ku ktorému sa modlil, na ktorého sa orientovalo celé jeho bytie. Cez smutnú udalosť rozlúčky treba nám dovidieť na toto krásne vyvrcholenie života. V tom nájdete pokoj.
Modlitba
Ďakujeme, Bože, za tohto básnika.
Za bohaté dielo, ktoré nám zanechal.
Za vel'ké myšlienky, ktoré vtelil do slov.
Za úctu k slovu ako Tvojmu daru.
Za zápas viery smerom k zrelosti.
Za poznanie, že bez Teba sme ničím.
Za prorocký hlas do tragédie sveta.
Za jeho modlitby a modlitbičky, ktoré si našli cestu do premnohých sŕdc.
Za jeho vel'kú lásku k manželke a dcére a za ich vel'kú
lásku k nemu.
Keď jeho odchod zranil jeho najmilšie bytosti, ale aj nás
všetkých,
prichádzame k Tebe.
Keď nás najviac bolí srdce.
Ty si nám najbližšie.
Daruj nám oči, ktoré by Tvoju blízkosť cítili, ktoré by
Tvoju večnosť zahliadli.
Večnosť, do ktorej vstupuje ten,
ktorý nám bol a navždy zostane drahým.
A lieč bolestné rany svojím pokojom.
Amen.
| Naspäť |