Pre Švédov znie slovenčina ako hudba!

Keď sa Naďa Hammarbergová dozvedela, že tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru získal švédsky básnik Tomas Transtromer, okamžite zatelefonovala túto úžasnú správu Magde Rúfusovej do Bratislavy.

Vdova po našom najväčšom básnikovi sa úprimne radovala. Jej muž, ktorý sa podobného ocenenia nikdy nedožil, by ho bol svojmu švédskemu kolegovi určite žičil. Týchto dvoch básnikov spájalo priateľstvo, za ktoré vďačili Nadi Hammarbergovej.

Aj po rokoch sa jej cnelo po Slovensku, po ľuďoch i horách okolo Brezna, kde vyrastala. Tento svoj domov dobrovoľne opustila, ale vo Švédsku, kde sa neskôr aj vydala a mala dve deti, sa stále cítila ako turista. „Trpela som tým, že vlastne nikde nie som doma, až mi kolega z banky ponúkol iný pohľad: veď ty máš vlastne dva domovy, si doma tu aj tam!“ Keď si osvojila túto optiku, veľmi jej to pomohlo. Napokon – kolega mal pravdu.

Švédska ekonómka
Mladá inžinierka ekonómie Naďa, vtedy ešte Krišteková, mala v roku 1969 pocit, že atmosféra v Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde pracovala, sa začína meniť a nečrtá sa jej veľa priestoru na rozvoj. Keď odchádzala na návštevu za kamarátkou do Švédska, povedala rodičom – možno sa už nevrátim. No zbalila sa len ako na bežnú dovolenku  a ako neskôr napísala v jednej básničke – „v batožine som mala (len) svojich dvadsaťpäť rokov...“

Na krst kuchárskej knihy pre nevidiadich, ktorú napísala Eva Mária Trajterová, prišli Slovenky, žijúce v zahraničí, zarecitovať úryvky z jej tvorby v rôznych jazykoch. Zľava Lucia Kubicová a Zuzana Pengue z Talianska, Naďa Hammarbergová zo Švédska a Iveta Galbavá z Prahy

„Krajina ma očarila – bola krásna, všetko bolo čisté, všetko fungovalo. Rozhodla som sa zostať. A Švédi sa o imigrantov úžasne postarali, dostala som peniaze na kurz švédčiny aj kurz angličtiny. Len diplom z bratislavskej Vysokej školy ekonomickej mi neuznali, musela som vyštudovať odznova,“ spomína rodáčka z Bystrej. Opäť si vybrala ekonómiu, potom pracovala v banke a neskôr dlhé roky ako interná audítorka pri železnici.
Keď sa vydala, jej pobyt vo Švédsku sa zlegalizoval a na Slovensku jej odpustili ročný nepodmienečný trest za opustenie republiky. Mohla sa vracať domov a najmä vďaka tomu sa jej deti naučili po slovensky. Dcéra neskôr dokonca študovala v Bratislave politológiu a dnes pracuje na slovenskej ambasáde vo Švédsku.
Kontakt so Slovákmi v Štokholme mala pani Naďa po celé roky cez farnosť, kde sa konali slovenské omše, v deväťdesiatych rokoch vzniklo aj viacero spolkov. No ako zamestnaná matka dvoch detí nemala čas na veľké aktivity. To prišlo až neskôr a celkom náhodou – cez poéziu...

Vo svete krásnych slov
Pred pätnástimi rokmi prišla na podujatie na slovenskom veľvyslanectve v Štokholme recitovať herečka Eva Kristínová. Prednášala básne Milana Rúfusa a pri odchode venovala Nadi kazety s jeho prebásnenými rozprávkami.
„Rúfusa som dovtedy poznala len ako básnika, ktorý bol stredoškolským povinným čítaním. Pri počúvaní jeho rozprávok som však pocítila úžas a dojatie. Koľko obrovskej múdrosti sa skrývalo v tých veršoch! Začala som sa viac zaujímať o jeho poéziu a keď som prišla na Slovensko, pani Kristínová ma s pánom Rúfusom osobne zoznámila. A dostala som ďalšie knižky.“

Naďa Hammarbergová so slovenskými básnikmi Kuniakom, Rúfusom a Leikertom, ktorých poéziu prekladala

V štokholmskej štvrti, kde žila pani Naďa, fungovalo ochotnícke divadlo, v ktorom popri švédskych amatéroch a profesionáloch hrali aj viacerí imigranti z rôznych krajín. V rámci vzájomného spoznávania svojich kultúr pripravovali nedeľné poetické večery, kde sa po každý raz predstavovala tvorba niektorej krajiny. „Jedného dňa ma oslovila suseda, či by som nechcela chodiť do tejto spoločnosti. Išla som rada, poéziu som milovala odjakživa, kedysi som aj recitovala a chodila na súťaže,“ rozpráva pani Naďa. No keď prišiel rad na ňu, aby predstavila slovenskú poéziu, musela priateľov sklamať. „Máme úžasných básnikov, ale nič, absolútne nič z ich tvorby nebolo preložené do švédčiny! A priatelia mi na to povedali – keď nič nie je, musíš začať ty! Nikdy predtým som sa niečím takým nezaoberala a nikdy som nezažila taký úžasný zápal. Keď som prednášala Rúfusovu poéziu po slovensky, moji švédski priatelia sa pýtali – čo je to za jazyk? Veď ten znie ako hudba! Vedela som, že slovenčina je pekná, ale tá Rúfusova znie ešte krajšie a ja som neustále hľadala čo najlepšie výrazy, aby som tú krásu preniesla aj do švédčiny.“
Naďa Hammarbergová preložila zo tridsať básničiek a svojich priateľov tak nakazila svojím očarením pre poéziu nášho básnika, že keď sa divadlo rozpadlo, Švédi jej navrhli založiť kultúrnu spoločnosť Milana Rúfusa. Z preložených básní vzniklo pásmo, s ktorým v roku 2003 úspešne vystúpili v českom centre v Škokholme a neskôr sa rozhodli pridať k slovenskej poézii aj švédsku. „Básnik Tomas Transtromer je neuveriteľne obľúbený. Pozvali sme ho na naše predstavenie a on nielenže prišiel aj s manželkou, ale bol taký nadšený, že sa prihlásil za člena našej spoločnosti! Bola to pre nás úžasná pocta. Neskôr som členstvo navrhla aj Milanovi Rúfusovi a ani on neodmietol.“

Priatelia básnici
V priebehu rokov sa Naďa Hammarbergová stala rodinnou priateľkou Rúfusovcov. Obľúbila si ich dcéru Zuzku aj pani Magdu a pri svojich návštevách Bratislavy ich nikdy neobišla.

Členovia spoločnosti prišli zablahoželať k osemdesiatke svojmu členovi básnikovi Tomasovi Tranströmerovi

„V roku 2006 sa podarilo zorganizovať fantastickú vec,“ rozpráva so zápalom. „V bratislavskom Zichyho paláci vystupovali štyria Švédi a dvaja Slováci, ktorí recitovali v oboch jazykoch poéziu dvoch veľkých básnikov – Rúfusa a Transtromera. Moderovania sa ujal Štefan Bučko a Marián Plavec zahral na fujare. Švédi boli očarení! Po prvý raz v živote sa stretli s fujarou a tvrdili, že ešte nepočuli nástroj, ktorý by sa viac hodil k poézii. Prišli aj obaja básnici a Transtromer, ktorý je po mozgovej príhode ochrnutý, zahral na klavíri ľavou rukou. Pán Rúfus zas venoval kolegovi báseň, ktorú som preložila do švédčiny. Stali sa priateľmi a po mne si navzájom posielali listy.“
Vtedy v Zichyho paláci si poéziu švédskeho básnika vypočul aj slovenský hudobný skladateľ Juraj Hatrík. Na znak svojej úcty a obdivu zložil potom k osemdesiatym narodeninám ochrnutého básnika klavírnu skladbu pre ľavú ruku. „Poslal mu ju po mne a pán Transtromer bol neuveriteľne rád!“
Tohto básnika miluje celé Švédsko a tamojší PEN klub ho opakovane navrhoval na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Tohto roku, keď slávi osemdesiatku, sa ocenenia konečne dočkal a pre spoločnosť, ktorej šéfuje Naďa Hammarbergová, je to obrovská, radostná udalosť.

Recitujú aj mladí Slováci
Hoci z tvorby Milana Rúfusa už preložila pomerne veľa, nič zatiaľ nevyšlo knižne. Neskôr sa však odvážila siahnuť aj po poézii ďalšieho slovenského autora Jozefa Leikerta. Jeho zbierka Dotyky duše, ktorú nedávno preložila, vyjde onedlho dvojjazyčne vo vydavateľstve Gyllenhammars Bokmaskin. Bude prvou knihou vydavateľstva, ktoré založili ľudia z Kultúrnej spoločnosti Milana Rúfusa.
Okrem Nade je v nej teraz už viacero Slovákov. Spolu so Švédmi recituje Anna Katarina Schatzl, ktorú si pamätáme ako speváčku z jej pôsobenia na Slovensku, pridal sa aj mladý lekár Milan Chromek, ktorý sa vo Švédsku venuje vedeckej práci. Všetci sa pred Vianocami už tradične stretávajú na posedení pri kapustnici, ktorú pre všetkých navarí pani Naďa a má u Švédov takmer taký úspech ako slovenská poézia... „A predstavte si tú zhodu náhod: keď sme z nášho posedenia volali Milanovi Rúfusovi, povedal, že on má ku kapustnici blízko, veď obyvateľov jeho rodnej Závažnej Poruby pre lásku k tejto plodine volali kapustniari...“

Článok je pripravený v spolupráci s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: autorka a archív N. H.